Pod vládou depresie s bolesťou v duši


Po troch mesiacoch dokonalej nálady len s minimálnymi výkyvmi nálady je to späť. A pád bol sakra tvrdý. Ani si neviete predstaviť ako. Cítim sa zle. Cítim, akoby mi niekto lámal kosti zvnútra. Bolí to strašne. Nevládzem nič robiť. Dnes som sa pred maminou snažila predstierať, že som okej. Nedarilo sa a ja som na ňu opäť hodila svoje svinstvá. 

Najradšej by som sa zavrela do miestnosti bez okien a tam zostala do smrti. Alebo by som sa najradšej niekam zahrabala. Mrzí ma, že sa práve chystám hodiť svoju depresiu na vás, ale chce sa mi o tom práve teraz písať. A viete, nechcem otravovať svojich blízkych, pretože ich od seba nechcem odohnať. 

Stavala som si okolo seba oporné body a teraz by som najradšej aj tak umrela. Až mi je do plaču z toho, ako veľmi by som chcela byť v pohode. Keby sa to tak dalo z tej hlavy dostať, prežiť len normálnu depku, ktorú máva v živote každý. Začalo sa to zhoršovať vo štvrtok. Z hodiny na hodinu som preskočila do svojej depresívnej epizódy, alebo ako tomu mám hovoriť. 

Nepretržite myslím na smrť. Už mi dokonca napadlo, že by som išla dobrovoľne na psychiatriu, avšak neviem či to je tak dobrý nápad. Znovu by som si prešla "syndrómom okamžitého uzdravenia", ktorý bližšie opisujem vo svojej druhej knihe, ktorej vydanie sa plánuje. Najhoršie je, že ani z toho sa neviem naplno tešiť. 

Teraz mám v hlave len posudkovú komisiu, pred ktorú idem v piatok. Strašne sa toho bojím. Dúfam aspoň, že im bude jasné, že ja si prácu v živote nenájdem. Kto by ma už chcel? Pri akomkoľvek tlaku sa zložím, dorežem sa a keď mám depresiu, tak som schopná len ležať a spať. Som totálne bez energie, ako živá mŕtvola. A navyše so svojím zrakom to tiež nejde. Veď na jedno oko prakticky nevidím. 

Neviem či bol dobrý nápad písať teraz článok. Ale ja som to asi potrebovala. Dúfam, že táto epizóda bude jedna z tých kratších a po dvoch týždňoch to vypadne preč. Tie najkratšie sú tak dvojtýždňové. Najdlhšie neviem aké mávam, ale býva to viac ako mesiac, niekedy aj dva a viac. Vravím, tri mesiace som bola v pohode. Prečo sa to, dokelu, muselo pokaziť?

Dobre, som ochotná priznať si, že tento článok vyznie ako najväčšia sebaľútosť na svete. Ale verte mi, že to tak nebolo mienené. Chcela som sa len vyrozprávať, pretože prežívam dosť veľkú bolesť, ktorú len tak hocikto nepochopí. Len tí, ktorí ju tiež prežívajú. 

Čím viac si hovorím, že musím zostať silná, tým viac mi je do plaču. 

Komentáre

  1. Ale moje zlatíčko. Ani nevieš, ako by som ti chcela pomôcť, zbaviť sa tej pliagi hnusnej, čo ti tak ťaží dušu. Keby sa dalo, rozdaj to aj mne,nech na to nie si sama. Ľúbim ťa mojenko <3

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ozaj zahrabať by ti nepomohlo,Laky by ta vyhrabal :-D

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Tento komentár bol odstránený autorom.

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Teším sa za každý váš komentár, preto som vám neskutočne vďačná. :)

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Aj slovenská prvotina môže byť kvalitná!

6 vecí, ktoré ma na blogoch dokážu odradiť

Môj hendikep: ako sa ja pozerám na svet?