nedeľa, 2. júla 2017

Budem si musieť zvyknúť na samotu?

on  with 3 comments 
In  
Môj pokus nájsť si niekoho cez zoznamku očividne zlyhal. Ako som už v predminulom článku spomínala, stalo sa niečo, čo som nečakala a čo ma dosť zamrzelo, pretože som v tom človeku videla možnosť, že by mohol byť mojím partnerom. Od začiatku som cítila divný pocit, ktorý som cítila aj vo chvíli keď som sa pred pár rokmi zoznámila s... pánom G., hovorme mu tak. Cítila som, že by medzi nami mohlo niečo vzniknúť a bola som nadšená, pretože ten človek bol fakt úžasný. Teda je úžasný. A ja viem, že to neurobil náročky, ale mňa to strašne zamrzelo a vedela som, že zoznamka zlyhala. Dopisovala som si ešte s dvomi ľuďmi, no tam to zlyhávalo ešte skôr než by čokoľvek začalo. Ale s týmto... hovorme mu zas pán X., som si myslela, že... to bude, ja neviem. Chápete ma. 

Ale moja intuícia zjavne zlyhala. 

Som stále sama. A neviem, či si na tú samotu nebudem musieť nakoniec zvyknúť.

Problém je, že v mojom prípade mi to môže byť osudom. Som jedináčik, nemám priateľov, s ktorými by som chodievala von (jasné, že som introvert, ktorý rád čučí doma, ale rada by som si zašla na nejaké literárne posedenia, alebo do kaviarne a tak), nemám na toto nikoho. Von chodím len s rodičmi a to len občas na kofolu. Odjakživa to takto je. Ale u nich sa cítim menejcenná, pretože oni sa rozprávajú spolu a ja som tam ako piate koleso na voze. 

A nemôžem do nekonečna zostať na krku rodičom. Nebudú tu večne a ja potrebujem niekoho, kto by mi pomohol, či už čo sa týka vecí, ktoré nedokážem urobiť sama kvôli hendikepu, alebo psychickým problémom. A zároveň chcem niekoho, kto by ma mal proste rád, kvôli komu by sa mi oplatilo žiť. 

Som rada sama, ale pocit samoty nemám rada. Chcem aby ma niekto objal, povedal mi že ma má rád, dokázal mi, že chce, aby som žila ďalej, aby mi ukázal, že čokoľvek príde, prečká to so mnou aj cez moje návaly. 

Chcem si niekoho nájsť, pretože nemôžem zostať sama. Viem, že kvôli tomu budem musieť podstúpiť istú obeť a zo svojej komfortnej zóny a budem musieť vyliezť von. Plánujem, keď budem finančne nezávislá od rodičov, tak chcem chodiť aspoň tam, kam mi to môj hendikep dovolí, to znamená, Holíč, Skalica. 

Natíska sa mi tu však otázka: existuje niekto, koho by som zaujala natoľko, že by ma chcel spoznať a chcel by so mnou byť? Nie som modelka, mám nadváhu, priznávam (je ťažké s tým niečo robiť, keď mám tak slabú vôľu). A ja viem, čo som písala v článku o jazvách, ale priznajme si, nemám toľko sebavedomia aby som bola úplne nad vecou a zároveň, čo si musíme tiež priznať, ľudia sa často pozerajú najprv na vzhľad človeka a potom riešia jeho vlastnosti. Je to smutné, ale nehrajme sa na to, e to tak nie je. 

Takže ako to so mnou bude ďalej? Budem niekoho hľadať, snažiť sa niečo pre to urobiť, čo sa týka chodenia von, úpravy vzhľadu, keď už s tou svojou postavou nič neviem urobiť. Budem dúfať, že nezostanem do smrti sama s pohárom vína, prinajhoršom s celou fľašou a so psom. Nech som radšej s niekým, s kým sa môžem o víno podeliť (:D, dala by som si, áno). 

Len či sa to vôbec stane. Bojím sa totiž, že zostanem sama. Asi som už dospela, pretože mi na tom celkom záleží. Aby ste si zas nemysleli, nechcem práve budovať rodinu, ale len niekoho k sebe chcem. Len vzťah. 

Chcem tak veľa?
A je to vôbec možné, že by sa to raz splnilo?
Share:

3 komentáre:


  1. Život je ako bonboniera, nikdy nevieš, aký cukrík si vyberieš. Hlavne treba pozitívne myslieť a mať slnko v srdci (#)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Druhému sa ľahko hovorí. Ale snažím sa.

      Odstrániť
    2. Druhý si to už možno do nejak miery vyskúšal :-) Určite nevešaj hlavu, prajem veľa šťastia ^^

      Odstrániť

Teším sa za každý váš komentár, preto som vám neskutočne vďačná. :)